Cesta najmenšieho odporu

Ak neopustíte svoju zónu pohodlia, je isté, že nedosiahnete nič mimoriadne. Dosiahnete to, čo má 80% ľudí. Priemerný plat, priemerný úspech, priemerné pohodlie, priemernú budúcnosť. Po päťdesiatke asi aj narastajúce existenčné problémy, pretože v práci vás nahradia schopnejší, mladší a lacnejší pracovníci. Je to to, čo ste chceli mať? Ak áno, nemusíte nič meniť.

Pritom tento postoj je práve v dnešnej dobe smutný. Netreba už investovať toľko námahy ako kedysi. Na počítači sa dnes dá z obývačky robiť neuveriteľné množstvo práce, realizovať koníčky, nápady. Písať, kresliť, tvoriť, účtovať, točiť filmy, tvoriť weby, hrať sa, rysovať, projektovať, plánovať, riadiť, telefonovať, učiť sa, učiť iných, tvoriť pracovné skupiny. Čo chcete, to sa dnes dá.

Ako to, že väčšina ľudí sa napriek tomu cíti neúspešná? Odpoveď dvoma slovami je krátka, ale dosť presná:

Ľudia neuvažujú

Nechce sa im. Je to nepohodlné. Pohodlnejšie je v práci si odrobiť svoje a večer zapnúť televízor. Výsledky vidíme nielen na druhých, ale často aj sami na sebe. Aj keď vieme, čo je správne, nekonáme vždy podľa toho. Je pohodlné neriadiť sa rozumom. Povolíme si pohodlie, sladkosti, cigaretky, alkohol. Zvykáme si, že sme takí. Opakovaním sa činnosti fixujú, posilňujú. Či už sú to činnosti prospešné, alebo škodlivé – opakovanie z nich spraví zvyk.

Čo proti tomu? Skúste si na nejaké vopred určené obdobie vnútiť iný životný štýl. Choďte do nepohodlia. Pravidelne cvičte, dajte si pozor na vhodnú stravu, spite 8 hodín denne. Spočiatku to bude ťažké. To sa práve lokomotíva pokúša rozbehnúť vlak. Nepoľavujte. Po pár týždňoch zistíte, že činky v posilňovni už nie sú také ťažké. Svaly už nebolia. Aj zdravšia strava má zaujímavú chuť. Začnete cítiť novú silu a chuť do života. Vlak sa už pomaly hýbe. Ten pohyb už tu je – tvoria sa nové zvyky. Zvyk novej stravy, zvyk cvičiť. Pohyb sám sa stáva silou. O to ľahšie nadobúdate stále vyššiu rýchlosť. Tá sila, ktorá vám pritom pomáha sa volá hybnosť. Nový životný štýl vás posilňuje. Priaznivé výsledky vás začínajú motivovať. Nové činnosti sa vám stávajú návykom. O to ľahšie sa vám robia.

Hybnosť je fyzikálna veličina, ktorá charakterizuje pohybový účinok hmotnosti. Závisí na hmotnosti telesa a jeho rýchlosti. Keby ste vynaložili energiu na hodenie gule vo vesmíre, kde nie je odpor vzduchu a gravitácia, guľa by začala letieť – mala by hybnosť. Na zemi na guľu pôsobia rôzne sily, takže ak ju hodíte, poletí len krátko.

Aj ľudská činnosť funguje podobne. Úvodná porcia energie, ktorú musíte vložiť do toho, aby sa veci vôbec „pohli“ bude veľká. Bude mimo vašu zónu pohodlia. No keď už veci začnú fungovať, dosiahnete niečo podobné, ako hybnosť. Už stačí oveľa menej energie, aby ste udržali daný stav. Nová činnosť sa vďaka tomu začne dostávať do vašej zóny pohodlia.

Na nás i na výsledky práce pôsobia rôzne sily, ktoré hybnosť brzdia. Preto ak niečo dosiahnete, musíte do toho aj naďalej investovať nejakú energiu. Inak by ste skôr či neskôr začali strácať tempo. Takže nie je možné viezť sa pasívne. Prikladajte do kotla, nadobudnite rýchlosť. Na penzii sa vám to môže hodiť. Potom vám môže dobre padnúť viezť sa a odpočívať.

No chcieť odpočinok hneď na začiatku nie je možné, nepohnete sa bez vynaloženia námahy. Ak chcete získať to, čo ešte nemáte, zvyčajne to znamená, že budete musieť spraviť niečo, čo ste doteraz ešte nerobili. Je ľudské, že sa nám nechce nič meniť, ak veci aspoň trocha fungujú. Žiaľ, v prírode a ani v živote nie je nič nemenné. Čokoľvek sa vám podarí dosiahnuť, je len dočasné. Ak nevynaložíte energiu, prídete o to. Ľudovo sa tomu hovorí „zaspať na vavrínoch“. Okolnosti sa menia a my sa im nepretržite musíme prispôsobovať. Prispôsobte sa, inak zaniknete. Najúspešnejšie živočíšne druhy i úspešní ľudia sa dokážu prispôsobiť.

Komentáre k článku: Cesta najmenšieho odporu

  1. Dodo 22. novembra 2015

    Opakovaním sa činnosti fixujú, posilňujú. Či už sú to činnosti prospešné, alebo škodlivé – opakovanie z nich spraví zvyk.

    Je to čistá pravda.Naučil som sa vždy ráno pred robotou ako som vstal a išiel sa najesť, nakŕmiť rybičky,vymeniť psíkovi vodu v miske za čerstvú,vymeniť vodu a dať nové krmivo andulke a až potom som išiel jesť ja.Vždy som mal na mysli,že oni si nemôžu sami nabrat jesť ako ja a tak keď som si ich zobral treba sa o nich postarať.Zo začiatku to bolo tažké,“to sa práve lokomotíva pokúša rozbehnúť vlak“.Ale po nejakej dobe to už „išlo samé“ a teraz môžem povedať ,že nikdy nejdem jesť skôr ako by som sa najprv nepostaral o svojich “ zverencov“.
    Ako sa vraví,najhoršie je začať,potom to je už o zvyku…

Pridajte komentár:

Napíšte váš komentár k článku...

Vyplňte ešte: