Nízke sebavedomie

Zlé sebahodnotenie a z neho vyplývajúce nízke sebavedomie je častý jav. Už od detstva má mnoho z nás pocit vlastnej nedostatočnosti. Stáva sa nám, že sa považujeme za menejcenných, prehliadaných, nehodných uznania.

Niektorí sa tieto pocity snažíme zakrývať a maskovať, avšak jednu vec nezamaskujeme. Je to naše správanie. Podľa nášho sebahodnotenia sa totiž aj správame. Inými slovami – ak si o sebe myslíme málo, aj v živote sa pokúsime len o málo. Ak v živote dosiahneme „málo“, opäť prehlbujeme svoj pocit menejcennosti.

Tradícia a sebahodnotenie

Čím to je, že niektorí ľudia trpia komplexmi menejcennosti, hojne sa častujú sebakritikou a podceňujú vlastné schopnosti? Môže to súvisieť s tým, že v našej spoločnosti je zvykom radšej sa hodnotiť horšie, ako sa chváliť. Či už nahlas, alebo v duchu. Čiastočne je to dané výchovou a tradíciami, ale neraz sme pri sebahodnotení len falošne skromní.

Často seba samých hodnotíme negatívne a len zriedkavo si vyslovíme uznanie typu „tak toto sa mi naozaj podarilo, som šikovný“. Možno je bezpečnejšie povedať: „Ale veď ja som len taký obyčajný, nevýznamný, priemerný človek“. Za taký výrok nás nemôže nikto napadnúť. Skôr nás začnú ľutovať a presviedčať, že to s nami zas nie je až také zlé. A to môže byť príjemné.

Bojíme sa nahlas povedať: „ja som schopný, múdry, hodne toho viem“, lebo reakcia ľudí môže byť „ty si ale veľký horenos“. Citliví sme na reči podobné ohováraniu, napríklad „o sebe si myslí príliš veľa“. Obávame sa tiež, že by nám zo závisti mohli ľudia začať kaziť to, čo sa nám už podarilo. Tak je bezpečnejšie vystupovať skromne.

Takto si často ľudia postupne vypestujú nízke sebahodnotenie, namiesto toho, aby si pestovali pocity šikovnosti, schopnosti, uznania, spokojnosti, radosti. Žiaľ, takémuto skromnému sebaobrazu potom zodpovedajú aj ich schopnosti a tým aj ich životný štýl a možnosti uplatnenia.

Predsudky sú vždy nebezpečné

Ak človek vopred označí svoje šance za beznádejné, je to predsudok. Je to ako samonaplňujúce sa proroctvo. Ak mu uveríte, tak ho tým splníte. Potom už sami vytvoríte podmienky, ktoré umožnia, aby sa ono „proroctvo“ naplnilo.

  • „Chcel by som byť milionár, no keďže som z chudobnej rodiny, určite nemám šancu“. A tak sa ani nepokúsim uvažovať o tom, ako by sa to dalo. A tak sa ním nestanem.
  • „Chcel by som krásnu partnerku, ale mám krivý nos a žiadna pekná žena by ma nechcela“. Tak sa na ne ani nepozriem. A strácam šancu.
  • „Rád by som spravil kariéru, ale pri mojom šéfovi asi nemám žiadnu šancu“. Kašlem na to. Neskúsim to.

Takto myslíme často, lebo to na prvý pohľad vyzerá logicky. Niečo chcem, ale je tu prekážka. Keby nebolo prekážky, tak by som to mal. Vzdám sa však pokusov prekonať prekážku, pretože neverím, že to môžem zvládnuť.

Žijeme tak, ako chceme žiť

To, čo v živote mám, som si spôsobil ja sám. Prijať tento fakt je pre mnohých ľudí ťažké, hlavne, ak nie sú spokojní s tým, čo „v živote majú“. Ak totiž nie som spokojný s tým čo mám, je nepríjemné priznať si, že sa tak stalo mojím pričinením. Pohodlnejšie je obviniť niekoho iného.

Príklad. Jozef je už roky zamestnaný na zle platenom pracovnom mieste. Má pocit, že nízky plat a veľa práce sú okolnosti, ktoré on sám už nemôže nijako ovplyvniť. Ale v skutočnosti ich nielenže ovplyvňuje, ale priamo spoluvytvára. On nastúpil na zle platené miesto. On súhlasil s tým, že svoj životný čas bude predávať za málo peňazí. On súhlasil s tým, že po skončení školy sa už prestal vzdelávať. On nie je obeťou okolností. On tú situáciu akceptoval a potom celkom prestal hľadať inú možnosť. On prestal hľadať východisko zo situácie, s ktorou je nespokojný. On zostáva na zle platenom mieste a tým akceptuje nízky plat pravdepodobne aj do budúcnosti. To je jeho podpis ako autora vlastného života.

Príklad. Viera má 120 kíl a stredný vek na krku. Tvrdí, že nikdy nechcela byť tučná. Ale roky sa pozerala do zrkadla a videla, ako priberá. Súhlasila s tým, pretože keby jej naozaj záležalo na tom, aby bola štíhla, hľadala by účinný spôsob, ako priberanie zastaviť. To ona jedla koláče, klobásy a iné nevhodné jedlá. Vedela, že sú nevhodné. Je to všeobecne známe. Každým jedným sústom tak vydávala súhlas s tým, že v budúcnosti bude o niečo tučnejšia ako práve teraz.

Komplexy ako príčina neúspechu

Komplex menejcennosti je súbor pocitov ovplyvňujúcich správanie človeka.

To, ako žijeme, závisí od toho, ako sami o sebe zmýšľame. Stávame sa takými, za akých sa sami považujeme. Spoluvytvárame ju spolu s ostatnými ľuďmi a vecami. Ak sa považujeme za slabých, budeme ako slabí aj konať. Slabý neočakáva od seba veľa. A tak dostane málo, pretože sa uspokojí s málom.

Človek, ktorý má komplexy menejcennosti a chcel by napríklad schudnúť, uvažuje takto: „Chcel by som schudnúť, ale to ja určite nedokážem. Som nedisciplinovaný, neodolám čokoláde, a vôbec… cvičenie ma nebaví. Nemám silnú vôľu“. Asi takto uvažuje človek, ktorý si neverí. Podľa tohto sebahodnotenia sa neskôr aj zariadi. Bude sa podľa toho aj správať.

Ak už vopred neverím v možný úspech, tak načo sa potom vôbec snažiť?

Keď si dovolíte myslieť o sebe, že ste neschopní, tým si sami sebe vystavujete potvrdenie, že budete konať tak, ako si zvyčajne počínajú neschopní. Opakovane sa tým len programujete na neschopnosť.

Iste aj vy poznáte ľudí, ktorí si každú chvíľu povedia výrok typu:

  • Nič sa mi nedarí.
  • Nemám pevnú vôľu.
  • Nikdy nedosiahnem to, čo chcem.
  • Som smoliar.
  • Často som chorý.
  • Neviem si nájsť dobrú prácu.

Takéto výroky sú celkom zrozumiteľné. Neraz s nimi začali už rodičia, alebo vychovávatelia, keď opakovane tvrdili:

  • Ty si ale nešikovný.
  • Z teba nič dobrého nebude.
  • Tak toto určite nedokážeš.
  • Kto by bol na teba zvedavý?

Je jedno, či takéto krátke výroky povieme nahlas, alebo si ich hovoríme len v duchu sami pre seba. Dokonca nie je dôležité ani to, či sú pravdivé. Všetky takéto hodnotiace výroky však programujú naše sebahodnotenie.

Ak vás budú ľudia často chváliť, programujú vás na úspech. Aj sami už potom budete o sebe uvažovať s uznaním. Odvážne sa pustíte do prekonávania prekážok.

Väčšinou však ľudia druhých kritizujú. Rodičia, učitelia aj rovesníci už často malé dieťa programujú zlým smerom. Opakované (hoc aj „dobre myslené“) kritické poznámky sa môžu časom stať „proroctvom“, ktoré sa naplní, aj keď to vlastne nikto zo zúčastnených úprimne nechcel.

Vráťme sa k nášmu zakomplexovanému človeku, ktorý by chcel schudnúť. Stará mama prišla na návštevu a postavila pred neho plnú misu čerstvo dopečených koláčikov. „Daj si, veď som to piekla pre teba“. Poznáte to iste aj vy. Človek môže mať pocit, že to už nemôže ovplyvniť. Je fakt, že udalosti z minulosti už nezmeníme, ale práve v tomto momente vytvárame naším konaním prítomnosť. A tým aj budúcnosť. Ako budeme konať? Hlavne podľa toho, ako o sebe zmýšľame. Čo od seba očakávame. Podľa toho, čo si myslíme, že od nás očakávajú iní. „Koláčik je tu predo mnou. Vonia. Hmmmm. Chcel som síce chudnúť… Ale keď ja mám tú slabú vôľu, ako je známe… Takže je prirodzené, že neodolám. Jednoducho ten koláčik si dám“. Beriem ho do ruky a chystám sa na prvý hlt. Stop! Práve teraz môžeme ovplyvniť dianie. Nemusíme si ho dať do úst. Môžeme si nahlas či v duchu povedať: „Nedám si ten koláčik. Rozhodol som sa schudnúť. Dokážem prekonať túžbu po sladkosti. Mám pevnú vôľu. Viem, že jesť koláče nie je pri chudnutí vhodné. Chcem začať žiť podľa súčasných znalostí o výžive. Nie podľa jedálneho lístka starých materí spred 100 rokov. A keďže to chcem, tak to spravím.“ Ak mám takýto postoj, tak ten koláčik odložím a nezjem.

Iný príklad. Ján je zaradený na nevýhodné, zle platené pracovné miesto. Každý deň chodí do práce nadránom a na celý deň. Celkom zaujímavý životný štýl, čo poviete? Pýtam sa ho: „Prečo to robíš?“ Vyvalí na mňa oči. „Predsa pre peniaze, aby som mal z čoho žiť.“ Ale v práci zarobí len o niečo málo viac, než minimálnu mzdu. Sotva prežíva na hranici biedy. Prečo obetuje celý svoj deň za symbolický peniaz? „Hmm… Všetci predsa chodia do práce.“ Najradšej by som sa ho spýtal, prečo sa uspokojí s tak málo platenou robotou. Pravdepodobná odpoveď by asi bola v tomto zmysle: „Jáj, ale veď moje vzdelanie mi neumožňuje viac ako toto pracovné miesto. Ja to už aj tak neovplyvním, nemám ani učňovku. Som rád, že vôbec nejakú prácu mám. Už som raz taký, nič na tom nezmením, to je realita, ktorú nedokážem ovplyvniť.“ Ak s podobnými tvrdeniami náš robotník vnútorne súhlasí a hovorí z presvedčenia, tak sa aj v budúcnosti bude správať v súlade s ním. Bude ďalej pracovať celé dni za málo peňazí. Ak to robí denne, potom denne vydáva nový a nový súhlas s tým, že svoj život vymieňa za možnosť prežiť. Nič viac. Po 40 rokoch práce zistí, že nemá nič z toho, čo zarobil, žiadne úspory, len chudobná penzia. Pracoval „za to“, že mohol prežiť. Žil teda len preto, aby pracoval?

Kvalifikácia je zvyčajne výhodou

Často spomínam nízko kvalifikovanú prácu ako príklad istého neúspechu v živote. Zvyčajne ide o manuálne práce. Také zamestnanie je neúspechom, ak tú prácu človek robí len preto, že musí. Ak si myslí, že na viac by nemal. Potom je to životný neúspech. Nekvalifikovaná práca však nemusí byť neúspechom.

Je mnoho ľudí, ktorí si manuálnu prácu vybrali. Páči sa im. Baví ich. Sú spokojní s tým, čo robia, aj s tým, koľko zarobia. Potom dosiahli v živote úspech, pretože majú to, čo chceli.

Ak pôjdete dnes do nezáživnej práce za málo peňazí, tak ste súhlasili s tým, že tam aj dnes idete. Asi ani neskúmate, či sa nedá urobiť niečo iné. Prečo? Pretože sa asi považujete za menejcenného, neschopného, nevzdelaného. Práve toto nízke sebahodnotenie vás dotlačí k tomu, aby ste aj zajtra išli do zle platenej práce. Vaše myšlienky určia, či ešte neskúsite niečo vo svojom živote zmeniť.

Ak sa cítite byť nevzdelaní, nepripustíte myšlienku, že by ste sa mohli začať vzdelávať, hoci aj na staré kolená. Ale ak sa nebudete vzdelávať, zostanete nevzdelaní len preto, že vaše sebahodnotenie „som nevzdelaný“ ste uznali ako nezvratný fakt a zariadili ste sa podľa neho. A aby ste to mali pohodlnejšie, tak si poviete, že „na staré kolená sa mi už neoplatí s niečím začínať“. To síce nie je pravda, ale zakríkne to hlas výčitiek svedomia.

Preto platí:

  • Ak sa správate podľa predstavy „som chudobný“, dostanete viac chudoby, dostanete viac neschopnosti.
  • Ak si často hovoríte, že ste človek, čo má stále málo peňazí, budete mať stále menej peňazí. Nepokúsite sa naučiť získať viac, alebo sporiť.
  • Ak máte pocit, že ste slabí, nebudete sa púšťať do ťažkých úloh. Potom si na život s malými nárokmi na seba zvyknete a vaše schopnosti ešte viac ochabnú.

A tak komplexy menejcennosti, alebo pochybnosti o sebe a svojich schopnostiach trvale regulujú vaše každodenné konanie. To sa neskôr zhmotní do menej kvalitného životného štýlu. Je to podobné, ako prírodný zákon. Platí trvale.

Človek má vždy na výber. Môže sa začať učiť niečo nové, aby v budúcnosti mohol robiť kvalifikovanejšiu, lepšie platenú a možno aj pohodlnejšiu prácu. Učiť sa novým prístupom, aby mu stačilo robiť menej a za viac peňazí. Aby mal viac času na svoj osobný a rodinný život.

Mozog – výstup sa skladá z vstupov

Ako často zamestnávate svoj mozog? Čím ho zamestnávate? Nechávate ho odpočívať pri ľahkých témach? Alebo si ho cibríte a posilňujete? Viem, sú to ťažké otázky.

Pre niektorých ľudí je pohodlnejšie ísť do priemernej práce a neskúmať, či by sa nedalo svoj čas a um investovať lepšie. Po práci je pohodlné prísť domov a pustiť si televízor. Prečítať si noviny a „vypnúť mozog“, ako mnohí povedia. Oplatí sa vám však častejšie „vypínať“ mozog?

To, čo v našom tele nepoužívame, slabne.

Ak do seba roky pumpujete povrchné informácie z televízie, rádia a novín, či klebety, aj vaše myslenie sa začne stávať povrchným. Pozor na to!

Žiaľ, masmédiá tlačia do národov celého sveta negatívne správy, pohromy, tragédie, zločiny. Naliehavé správy, ktoré už zajtra budú beznádejne zastarané a zbytočné. Milióny ľudí na celom svete si týmito informáciami poslušne plnia svoje hlavy s pocitom, že „treba byť v obraze“. Ale sú tieto „obrazy“ pre vás dobré? Potrebujete ich? Nevpúšťate do svojej hlavy aj zbytočné negatívne obrazy, ktoré môžu byť neskôr vaším podvedomím použité práve proti vám?

Negatívne správy z novín a televízie sa časom môžu stať spolutvorcom vášho ja, lebo ovplyvňujú vaše postoje, pocity a tým aj vašu budúcnosť.

Ak sa v mysli často venujete negatívnym správam, obrazom a postojom, tak v budúcnosti dostanete len viac negatívneho. Viac pesimizmu, viac depresie, viac pocitov márnosti a bezmocnosti. Potom si vytvoríte predstavu sveta, v ktorom je všetko nanič, nič nemá zmysel; veď v tejto fraške neexistujú už žiadni čestní ľudia, už sa nikomu nedá veriť.

Začnete sa prispôsobovať obrazu sveta, ktorý vám vykreslili vami vybraté médiá. To to síce nie je pravdivý obraz, ale ak nemáte iné informačné vstupy, uveríte mu. Začnete akceptovať, že realitou sú len tragédie, pohromy, podlosť, podrazy, nenávisť, kriminalita.

Budete už vopred očakávať, že v živote sa aj tak nemôže bez protekcie nič vydariť, a že je zbytočné o čokoľvek sa snažiť. Ak tomu uveríte, potom si takú realitu naozaj spoluvytvoríte.

Preto je dobré byť opatrný na to, aké informácie vpúšťate do svojej hlavy. Ak je na vstupe veľa negatív, je veľmi pravdepodobné, že na výstupe, teda v budúcnosti, dostanete tiež veľa negatív. Prečo? Lebo platí priama úmera: Čomu venujeme viac pozornosti, toho dostaneme viac.

Dostanete viac toho, čomu pravidelne venujete pozornosť

Tento výrok si dobre zapamätajte. Ak ho využijete, zmení vám život k lepšiemu.

  • Ak budete venovať pozornosť negatívnym veciam, budete ich do svojho života priťahovať ako magnet. Prečo priťahovať? Pretože ich oceňujete svojou pozornosťou.
  • Ak budete venovať pozornosť pozitívnym veciam, budete ich do svojho života priťahovať ako magnet. Ak si budete všímať veci príjemné, priaznivé, odrazu zistíte, že aj váš život je celkom fajn. Oceňte u ľudí to, čo sa vám na nich páči, všimnite si to. Dostanete od nich viac príjemných a pekných prejavov. „Len“ preto, že ich oceňujete svojou pozornosťou.

Nezabudnite ani na seba. Venujte pozornosť svojím záujmom a potrebám.

Komentáre k článku: Nízke sebavedomie

  1. Peto 12. septembra 2010

    pri tejto kapitole by som chcel dat do pozornosti knihu od Paula McKennu – Okamzite sebavedomie; obsahuje konkretne cvicenia pre zvysenie sebavedomia a (aspon u mna) naozaj funguju…vrelo odporucam..cafte

  2. Miro Veselý 12. septembra 2010

    Peto súhlas. Ja doplním aj tip Jack Canfield sa tiež venuje afirmáciám, trocha z iného uhlu to robí, on navrhuje dlhšie slovné útvary. Každopádne čím viac literatúry tohto tipu človek prejde, tým lepšie. Sebavedomie sa zvýšiť dá. Ale treba naň stále pôsobiť. A aj takáto literatúra to dokáže celkom účinne.

  3. tika 7. marca 2011

    Aj ja som mala hrozne nizke sebavedomie. Hadam niekomu pomoze moja skusenost. 2 veci, ktore mi najviac pomohli, su:

    1. zacala som chodit s hrozne dobrym priatelom, ktory ma casto ale zdravo chvalil, ocenoval, hovoril o svojich pocitoch ako ma má rád,…

    2. klasicky zoznam veci (aspon 5 z kazdeho):
    – tie, ktore sa mi na mne pacia, na ktore som hrda (tie som sa snazila este zlepsit) a postupne som zoznam tychto veci rozsirovala (cloveka zacnu napadat dalsie a dalsie „polozky“, ked o nich ZACNE rozmyslat)
    – tie, ktore sa mi na mne nepacili. O tych som zacala premyslat, ako ich mozem zlepsit, co mozem urobit pre to, aby som tieto veci zmenila, odstranila…

  4. tika 7. marca 2011

    len este dodam: Toto bolo na zaciatku budovania sebavedomia. Bolo to jednoduche, efektivne, velmi pouzitelne, nuz a prekvapivo velmi ucinne.
    I ked chapem, ze najst si dobreho priatela, nie je nieco, co sa da planovat a rychlo zrealizovat :))

  5. Ďusi 9. júla 2011

    O prílišnom sebavedomí, o samochvále, ktorá smrdí, o týchto veciach najčastejšie hovoria tí, ktorí sa boja, že by sme ich svojimi schopnosťami náhodou preskočili, že ak sme naozaj schopní a oni majú len to sebavedomie, že by to vyšlo najavo.

    Každý chce Vaše dobro.

    Nedajte si ho vziať!

  6. Katy 15. novembra 2011

    mam problem z komunikaciu z cudzimi ludmi.Mam strach sa s niekym cudzim rozpravat najmä ak ide o pracu alebo ked idem nieco vybavovat.vzdy ked sa postavim pred danu vec stichnem a nevydam zo seba ani hlasku. alebo aj ked idem len tak po ulici a ludia sa na mna pozeraju tak mam divne pocity a modlim sa aby som uz bola napr doma. moja najlepsia priatelka sa mi snazi pomoct aby som citala knihy o vybudovani si sebavedomia ale mne to nic nedava ako bavi ma to si citat ale nic viac. ked sa mi nieco nepodari alebo ma niekto kritizuje moje sebavedomie znova spadne nizsie niektorich ludi to povzbudi ale mna nie..:( som nervozna uz len ked na mna niekto zle pozrie a mam zle myslienky. niektori tvrdia ze pomaha aj to ked si sam pre seba povies ze si pekne upraveny alebo ze je pekny den a tesis sa ale mne to bnijako neovplyvnuje moje sebavedomie.obac ked mam zlu naladu myslim na to najhorsie na samovrazdu lebo si myslim ze v zivote nic nedokazem aj ked by som chcela.takto sa to taha uz roky a chcem s tym skoncit napravit to ale….stale je tam to slovo ALE!

  7. Miro Vesely 16. novembra 2011

    Katy niekedy je sebavedomie nízke až tak, že človek už sám nemusí dokázať s tým niečo spraviť. Ak navyše padne slovo sebevražda, potom je vždy treba myslieť aj na stav ktorý sa volá depresia a tu je vhodné obrátiť sa na pomoc k lekárovi. depresia sa dá zvládnuť rýchlo a potom je aj ľahšie niečo robiť so sebavedomím.

Pridajte komentár:

Napíšte váš komentár k článku...

Vyplňte ešte: