Plánujeme maličkosti, nie život

Ľudia dnes väčšinou majú presne naplánovanú dovolenku, vedia presne určiť, aké vybavenie by chceli v kuchyni, aké parametre by malo mať ich nové auto. Ale zvyčajne nevedia ani približne povedať, čo plánujú spraviť so zvyškom svojho života. Aké výsledky by chceli dosiahnuť. A tak väčšinou zotrvávajú v stave, ktorý im síce nevyhovuje, ale už ho poznajú. Stojí preto za opakované zváženie, čo to vlastne je úspech. Nemusí to byť vždy dosiahnutie určitej profesie, alebo úspech v športe, či výsledky vo vedeckej oblasti. Pre niekoho môže byť úspechom „len“ pokojný život v kruhu rodiny. Môcť sa venovať dlhé hodiny svojím blízkym. No kde na to zobrať peniaze? Pretože je pekné byť v kruhu rodiny, ale tá rodina niekde chce bývať, chce nejaké veci, chce jedlo. A dostávame sa tak k pojmom ako ekonomická nezávislosť, finančná sloboda. Je len málo ľudí, ktorí si dokázali zariadiť život tak, aby boli slobodní v systéme, v ktorom sa za všetko platí od narodenia až po smrť. Väčšina ľudí podstatnú časť svojich dní musí robiť niečo, čo ich možno až tak nebaví, aby získali peniaze. Štát ich rôznymi formami daní obratne pripraví zhruba o polovicu toho, čo zarobia. Zvyšok sa minie.

Život, na ktorý nás pripravila spoločnosť, škola a často aj rodičia, vedie presne k takémuto obrazu. K neslobodnému životu od výplaty po výplatu. Počúvali sme to od malička – uč sa, nech si nájdeš dobré zamestnanie. Snívali sme o tom stať sa architektmi, pilotmi, fyzikmi. Chceli sme „dobré zamestnanie“. Nenapadlo nám spýtať sa prostú otázku „je zamestnanie dobré?“. A tak sme pripravení na zamestnanie. Nie sme naučení na nič iné. Málokto vie podnikať. Podnikanie sa na školách neučí.

Často sa dá počuť veta: Žijú tak všetci, takže asi to tak musí byť. Veľa ľudí sa snaží ukryť v stáde, inými slovami žiť tak ako ostatní, netrčať z davu. Je to sociálne bezpečná stratégia. Žite tak ako ostatní a za odmenu s nimi môžete žiť. Dostanete to, čo majú všetci okolo vás. Vyhovuje vám to? Byť v stáde znie dosť hlúpo. Preto použime krajšie slovo. Konformita. V minulosti aj dnes to bolo vždy rovnaké: väčšina ľudí sa správa tak ako sa správa väčšina ľudí. Prečo sa tak správajú? Pretože aj ostatní sa tak správajú. Je to sociálna pasca, ktorá potláča tvorivosť. „Ako sa máte? Dosť nanič? Aj ja. Plat nestojí za veľa. Ani váš, však? No, no. Taký je život. Čo už. Nejako bolo, nejako bude.“ Kým som rovnaký ako desaťtisíc mojich rovesníkov, som chránený stádom. Pred ohrozením. Ale aj pred úspechom. Ak je nás dosť veľa, ľahšie sa pre nás nájde nejaká práca. Podnikateľovi sa oplatí kalkulovať s existenciou väčšej skupiny ľudí.

  • Je nás veľa, takže asi budeme potrebovať nakupovať. Dá sa s nami počítať ako s kupcami rôzneho tovaru. Ak sme si podobní, budeme spokojní s rovnakým tovarom. Podnikateľ dovezie lacno kontajner výrobkov z Ázie a my to radi kúpime.
  • Je nás veľa, takže si navzájom konkurujeme. To pekne zníži naše platy. Keby som chcel viac peňazí, ihneď môže moju prácu zastať niekto lacnejší.

Stádo sa ľahšie ovláda, ľahšie manipuluje. Človek sa v dave správa inak, ako by sa správal sám. Ak je väčšina ľudí neúspešných a vy nechcete byť, opustite stádo.

Pridajte komentár: